Básnické črevo povstalo

3. prosince 2013 v 20:52 |  Literatúra
Zdar ľudia.

Stal sa zázrak, viem písať poviedky. Snažila som sa napísať ju krátku, ale... Skončilo to na dve strany. Alebo 827 slov c':




"Nerob to!"
Začul som z poza svojho chrbta.
Ja som to ignoroval. Pre mňa to bol hlas slabý, hlas neznámy.
"Nerob to! Neskáč Joshua, prosím nie!" Ale prosím ťa, hovor si to koľko len chceš.
Ja ťa nepočujem, neexistuješ.
Nadýchol som sa a na tú chvíľu akási zvláštna ťarcha zo mňa odpadla. Bol to úžasný, uvoľňujúci pocit, nechcel som aby to skončilo. Lenže ten pocit strašne rýchlo zmizol hneď ako som otvoril oči a nazrel dole. Blikajúce červené a modré svetlá sa pravidelne striedali. Dav ľudí tam postával a pozeral sa mojím smerom, niektorí dokonca na mňa ukazovali ako na opicu v klietke. Nechýbali ani ľudia oblečený v uniformách. Zaujímalo ma to? Nie. Len som to takt postrehol. Oni pre mňa neexistovali. Rovnako ako ani ja pre ne.
Zodvihol som nohu. Bol som pripravený skočiť. Prosby o to, aby som tento let nerobil sa stíšili, ignoroval som každého. Nerozumel som prečo mi chceli vždy chceli prekaziť tento let. Veď nebolo na ňom nič také zlé. Proste len skočím a vzlietnem do oblakov... Nič viac. Lenže to krátke zaváhanie, tá krátka myšlienka... Zradilo ma to. Silné ruky ma zozadu chytili za ramená a stiahli ma späť do bezpečia pevnej zeme. Tej zeme, na ktorej sme pripútaní a závislí ako politici od daní. Chcel som sa im ešte vytrhnúť, ale bol to len márny pokus o útek. Cítil som sa akoby mi krídla slobody odrezali. Zízal som na to mieste, kde stojím, predstavoval som si seba skákať a lietať a bol to strašne frustrujúce vidieť, ako ma ťahajú od toho miesta. Ja som nechcel. Ale oni chceli. Prečo ma aspoň raz nemôžu počúvať?
Čo povedať ďalej. Ubehlo pár týždňov od tejto udalosti. Rodina ma poslala ku rôznym psychológom, ktorý mi majú vraj pomôcť zbaviť sa tých starostí a prispôsobiť sa životu s ľuďmi. Áno. Jasné. Prispôsobiť sa. Pre mňa je to skôr nútená adaptácia. Hneď ako chceš žiť inak, vlastne.. Už hneď, keď sa ten fakt vyjasní, že niekto žije inak ako dobrí králi vydali manuál, už sa vám obratia chrbtom. Nerozumejú to, nevedie si to predstaviť a podobné. Neviem či si to nevšimli, ale žijeme vo svete, kde sme nútení ísť do práce, do školy, počúvať nezmyselné zákony a ešte opakovať po niekom, že sme slobodní.
Ja som sa vydal ťažkou cestou. Alebo ako to nazývali na škole, cestou outsidera. Chudáka. Zbabelca, hlupáka, losera. Každý na škole sa mi kvôli tomu vysmieval.
"Choď sa zabiť!"
"Ako to, že ešte stále žiješ?"
"Toto nie je miesto pre ľudí ako si ty!"
A rôzne iné slová, ktorým som bohužiaľ uveril. Povedal som to rodičom a učiteľom nech s tým niečo robia. Povedali "Jasné, vyrieši sa to!" Ale... Vraveli pravdu? Nie. Ja som im zase uveril. Skončilo to len horšie. Skončilo to s modrinami a bitkami. Musel som prestúpiť na inú školu, kde ma nejako vzali do kolektívu, ale vždycky som bol ten outsider, ktorého sa treba vyhýbať.

Nedalo sa to vydržať.
Bol som ignorovaný.

Raz som zobral nôž do svojej dlane a rezol som sa.
Pohľad na červenkastú tekutinu, tečúc z mojich žíl ma upokojoval.
Ale mne to nestačilo.
Uvedomil som si niečo. Uvedomil som si, že patrím niekde úplne inde. Nie tu zviazaní na zemi. Ale tam hore. Slobodní a... šťastní.
Totiž, nikdy som neporozumel, prečo ľudia sa dokázali smiať medzi sebou. Nikdy.
Ja som sa nikdy neusmial. Ani raz v živote.
Ani na fotkách.
Ani keď som bol malé batoľa.
Nikdy.
Nikdy.
Uvedomil som si, že nikdy som nebol šťastný, lebo som proste robil to, čo iní chceli. Nebolo to ono. Ako ma to malo spraviť šťastným. Nič ma nerobilo šťastným. Nič. Nebol som šťastný aj preto, že som mal zviazané krídla, ktoré stačilo odviazať úbohým skokom...
Už viackrát som sa pokúšal o let. Vždy ma však chytili. Prestávalo ma to baviť. Vždy som skončil chytený, vždy mi zviazali krídla. Prečo mi to robili? Prečo nevedeli pochopiť, že ja mám miesto inde?
Pretože nechceli prijať pravdu. Nechceli sa s tým zmieriť. Ale prečo? Bol som len zbytočné koliesko v ich živote. Prečo ma stále držali na tejto špinavej zemi?
Ja som chcel ísť preč. Preč z tohto miesta. A teraz... Ako sa pozerám na stôl, na čiernu vec v tvare L... Rozsvietilo sa mi to nad hlavou. Vzal som tú vec a vytratil som sa potajomky z budovy, nazývanej dom. Behal som a behal, až kým som nedorazil na čistinku pred lesom. Nikto nebol navôkol. Pozrel som sa na to L. 9 milimetrov.
Ale počkať. Počujem zvuky. Kroky. Známe hlasy.
Nie. Tentoraz nie. Ja som spravil svoje rozhodnutie. Ja viem čo chcem. Oni nech o mne nerozhodujú. Nie.

Otočil som sa k nim. Pozerali na mňa, prosíkali, aby som to nerobil. Nerobiť čo? Robím len správnu vec. Správnu vec pre seba. Joshua? Nepoznám ho. Našli ste inú osobu.
Nebudem zdržiavať.
Priložil som si zbraň k hlave.
Všetko sa pre mňa utíchlo.

A práve vtedy ako som zavrel oči...
Som sa po prvýkrát...
Usmial.

Potom, som stlačil spúšť.

~Sasha
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Crazy the Teselecta Crazy the Teselecta | 4. prosince 2013 v 17:23 | Reagovat

já se rozbrečel :c
tu máš šušenku (sušenku, nie šušeň)
za tak nádhernou povídku

2 sashathealien sashathealien | 4. prosince 2013 v 18:13 | Reagovat

[1]: Aaaawww, tak to som nemienila urobiť, rozplakať ťa. :c

Sušenka. Gasp. *zoberie sušenku a spapá ju*

Ďakujem uvu

3 Sirocco Sirocco | Web | 5. prosince 2013 v 14:25 | Reagovat

To bolo epické ;A;Konečne som sa k tomu dostala čítať, keďže mi včera nešiel net. Saška, píš viacej xD (akurát si to viackrát po sebe prečítaj, lebo nejaké chyby tam boli xD ale štylisticky je to super ;w;)

4 sashathealien sashathealien | 5. prosince 2013 v 20:15 | Reagovat

[Smazaný komentář] Gasp, ďakujem a áno, budem písať viac QAQ

(Okay, už som našla pár chýb, ale tak som sa dala to toho deja, že som zabudla na chyby XD)

5 sashathealien sashathealien | 6. prosince 2013 v 6:58 | Reagovat

A wtf, čo je s tým blogom .-.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama